Ako Erdogan vo svojich vyjadreniach doslova povedal: “Otázka dôvery v organizácii vyvoláva vážne otázky v Aliancii ako celku. V dobe maximálneho rastu hrozieb zo strany sýrskeho územia stiahlo NATO z Turecka raketové protivzdušné systémy Patriot a dalo najavo, že neposkytne Ankare pomoc. A keď Turecko zahájilo jednanie o nákupe
ruských systémov S-400 za účelom posilnenia PVO, začala rada popredných štátov NATO kritizovať Ankaru. A to len potvrdzuje existenciu problému vnútri NATO.”
Ďalej pokračoval na adresu USA: “Pod zámienkou boja s ISIS podporujú USA politicky, výzbrojou a financiami teroristov z PYD (sýrska kurdská strana, ktorú Turecko považuje za spojenca zakázanej tureckej kurdskej PKK). Keď vyšla najavo dohoda dvoch teroristických organizácií v Rakke, USA priznali, že stovky teroristov z ISIS opustili túto oblasť s vedomím Washingtonu. Je to hanebné priznanie, nehodné spojenca Turecka. Ankara výborne pozná realitu regiónu. Otázkou teda je: Uvedomujú si USA následky tejto svojej politiky?”
Ide o veľmi zaujímavé prehlásenia, ktorými si turecký prezident v podstate dovolil to, čo doposiaľ azda ešte žiadny člen Aliancie. Ako sa to vlastne mohlo stať? Veď Turecko je stálym členom NATO, má v rámci organizácie druhú najväčšiu armádu a doposiaľ robilo presne to, čo si USA a americkí neoconi priali. Všetko sa ale zmenilo po
zostrelení ruskej stíhačky tureckou armádou, keď Rusko dalo následne po incidente Turecku tvrdo pocítiť svoju moc a vplyv a svojimi opatreniami mu spôsobilo veľké ekonomické problémy. Tým Rusko dalo Erdoganovi jasne najavo, ako sa veci majú a kto je hlavným geopolitickým hráčom regiónu.
Všetko “zaklincoval” CIA a Fethullahom Gülenom, žijúcim v exile v USA, zrežírovaný pokus o turecký štátny prevrat, pri ktorom Erdoganovi spravodajskými informáciami pomohlo opäť Rusko. Po ňom si Erdogan definitívne uvedomil kto je kto a pochopil, na akú stranu sa má radšej prikloniť. Celý obraz vzťahov medzi Turecom a Západom krásne dokresľuje aj posledná “podpásovka”, ktorú dalo NATO Turkom, keď na nedávnom cvičení v Nórsku na table označilo za svojho nepriateľa zakladateľa moderného Turecka Atatürka a tiež samotného Erdogana.
Situácia a vzájomné obviňovanie medzi USA a Tureckom sa teda nakoniec vyhrotilo až do bodu, že sa Turecko rozhodlo od Ruska okrem uzatvorenia mnohých zmlúv, napr. na výstavbu plynovodu Turkish stream, či nových jadrových elektrární, kúpiť aj vojenské obranné prostriedky, konkrétne špičkový ruský protilietadlový raketový systém S-400 Triumf.
Aj preto si v súčasnosti môže Erdogan dovoliť vydávať také vyjadrenia, aké vydáva. Turecko sa totiž svojimi rozhodnutiami a dohodami začalo postupne prikláňať na stranu nového geopolitického svetového centra
charakterizovaného Ruskom a Čínou, čím sa postupne vymaňuje spod vplyvu USA a Západu a dostáva sa pod vplyv a ochranné krídla tohto nového mocenského centra. A je dosť možné, že ak to takto pôjde ďalej, Turecko nakoniec s NATO a EÚ preruší svoje kontakty. To je ale otázkou budúcnosti, pretože súčasný stav zatiaľ vyhovuje aj samotnému Rusku, ktoré sa ekonomicky a vojensky dostalo v podstate na “nádvorie” NATO.
Martin Bago