Eduard Chmelár: Slovensko ovládol hon na čarodejnice

Bratislava 31. marca 2015 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Niektoré média na Slovensku rozpútali propagandistickú mediálnu kampaň na ľudí, ktorí odmietajú prijať ich názor, ale naopak, používajú kritické myslenie označujú za verejných nepriateľov, lúzu, či ruských agentov. V týchto štvavých médiách sa objavilo viacero článkov, ktoré sa snažia zatlačiť každý im nekonformný postoj a dávať nálepky na všetky strany. Ľudí, ktorí s postojom týchto propagandistických médií nesúhlasia a vyjadrujú svoj nesúhlas v diskusiách označujú za ruských trolov, ktorí sú platení z Kremľa. Na túto situáciu reaguje vo svojom článku v časopise Nové Slovo aj Eduard Chmelár. Prinášame vám jeho názory v krátenej verzii

Intelektuálne dejiny Slovenska sú plné prípadov, keď skutočne slobodní kriticky mysliaci ľudia boli škandalizovaní, znevažovaní, prenasledovaní či dokonca fyzicky likvidovaní, no rovnako aj prípadov, keď sa masa inteligencie opakovane a znova nechala zlákať Sauronovým okom moci a zneužila svoj vplyv na potláčanie a umlčanie nepohodlných názorov. Intelekt nikdy nebol zárukou triezveho úsudku. Inak by sa nemohlo stať, že tzv. Lomnický manifest, ktorým sa časť intelektuálov prihlásila k zásadám nacizmu, podpísali v roku 1940 okrem iných aj takí významní umelci ako básnik Ján Smrek či spisovateľ Milo Urban. Inak by sa nemohlo stať, že petíciu požadujúcu trest smrti pre Vladimíra Clementisa podpísali v roku 1952 špičky vtedajšieho slovenského kultúrneho života. A inak by sa nemohlo stať, že aj v 21. storočí sa toľko skvelých tvorcov a nositeľov ducha nechá tak ľahko zneužiť na špinavú mocenskú hru, píše v svojom článku zverejnenom v časopise Nové Slovo Eduard Chmelár.

V uplynulých týždňoch som na sociálnych sieťach i v elektronických médiách varoval pred návratom globálnej paranoje, akú sme zažili v päťdesiatych rokoch minulého storočia tak na Východe (komunistický teror) ako aj na Západe (mccarthizmus), pokračuje Eduard Chmelár. Keď analyzujete ducha tohto obdobia, nemôžete si nevšimnúť, kde to všetko vzniklo: vo vôli rozdrviť intelektuálov odlišných názorov a zmeniť oponentov na nepriateľov. Spoločným menovateľom je verejný nátlak vyžadujúci úplnú lojalitu k aktuálnemu mocenskému konceptu, čo však nie je nič iné než program autoritatívnej spoločnosti.

Vlajkovou loďou tohto typu myslenia je Denník N. Kým kritické myslenie viac zvažuje, diskutuje a rozlišuje, propaganda presviedča, jednostranne obviňuje a násilne usmerňuje k strohej jednote až uniformite – glajchšaltuje. Pred dvoma týždňami sa v Denníku N objavil článok, ktorý odštartoval preteky do suterénu žurnalistiky. Redaktor v ňom tvrdil, že sme vo vojne, snažíme sa poraziť nepriateľa a nepriateľov by sme nemali púšťať do našich médií. Článok odmietol „rôzne názory“ na ukrajinský konflikt a označil ich ako nepriateľské. Ak by to nebolo dostatočne jasné, Denník N na inom mieste pokračuje: „Nám dnes príde nevkusné ho zaradiť do kolónky verejný nepriateľ. Ibaže Ján Čarnogurský ním je,“  cituje Chmelár vo svojom článku Denník N.

Od čias pádu komunistického režimu som nezažil takéto nehorázne kádrovanie ľudí a ak sa to robí v médiách, treba biť na poplach, bez ohľadu na to, či s názormi tohto bývalého kresťanského disidenta súhlasíme alebo nie. Takíto novinári alebo nátlakové skupiny liberalizmus a demokraciu iba predstierajú a práve z ich pokrytectva čerpajú silu neofašisti. Toto však nie je ojedinelý prípad, takýchto príkladov štvavých až nenávistných kampaní pribúda a doterajším vyvrcholením tejto informačnej vojny bol pondelkový článok Martina Šimečku Návrat slovenskej luzy, ktorý vo mne definitívne upevnil presvedčenie, že žlčovitý plátok, ktorý označuje oponentov za verejných nepriateľov, luzu či ruských agentov, ktorý šíri nenávisť a podnecuje v ľuďoch agresívne správanie, by nemal byť legitimizovaný čestnými a kultúrne vychovanými ľuďmi. Preto nielenže odmietam viesť polemiku na takejto úrovni, ale aj v takom médiu.

Martina Šimečku som si vážil za otvorenosť, s akou dokázal pomenovať chyby ponovembrového vývoja a vyvrátiť mýty o jeho protagonistoch, avšak jeho téza, že som ideologickým spojencom Čarnogurského v otázke panslavizmu, nie je omyl, ale zlomyseľná lož, pokračuje Eduard Chmelár.

Potomok disidenta by mohol byť aj potomkom dobrej tradície. V protikomunistickom disente sa stretávali ľudia nie preto, že ich spájala rovnaká ideológia, ale preto, že mali spoločný cieľ alebo spoločného nepriateľa. Tak sa ocitli na jednej strane barikády ten istý Ján Čarnogurský (aj v tom čase neochvejne stojaci na svojich konzervatívnych kresťanských hodnotách, ktoré nezmenil) a Milan Šimečka (v tom čase stojaci na marxistických hodnotách, ktoré postupne vymenil za liberálne, ale nie za konzervatívne). Na tomto príklade by aj Šimečkov syn mohol pochopiť svoj obludný omyl. Petr Uhl vo svojich pamätiach vysvetlil, ako sa komunistická moc pokúšala zdiskreditovať inak nesmierne štruktúrovaný odpor tým, že na neho použila svoju obľúbenú propagandistickú metódu – už spomínané glajchšaltovanie. Považujem za veľmi smutné, ak Martin Šimečka voči mne zneužíva tú istú propagandistickú metódu, akú voči jeho otcovi používalo komunistické Rudé právo.

Keď Šimečka argumentoval svojím zážitkom zo severu Ruska, kde vraj stretol „nakrátko ostrihaných mužov, ktorí sa tvárili nahnevane“, emotívne opisuje svoj strach, že sa stane „terčom nahromadenej agresivity“ a dopĺňa to happyendom, ako bol rád, keď sa ocitol naspäť „v členskej krajine NATO, mimo dosah ruského režimu, z ktorého sálala túžba po boji a odplate“, mal som pocit, akoby som sa ocitol na strednej škole počas povinnej prednášky politruka, ktorý nás presviedčal, aký je Západ prehnitý a ako je nám v sovietskom tábore dobre. Tento postoj už totiž v sebe nesie znaky latentného šovinizmu. Je možné, že tento človek nechápe, že nikto z oficiálnych rečníkov nechce žiť v ruskom náručí a že takto otázka nestojí? Že môžeme byť s nejakým štátom mimo nášho zoskupenia priateľmi bez toho, aby nás tam niekto vyháňal? Že ľudia v roku 1989 netúžili po posunutí železnej opony, ale po jej odstránení? Hľa, kto tu roztáča nové kolo studenej vojny.

Ak tomuto čitateľ rozumie, ostatné bludy z tohto pamfletu už nemá zmysel vyvracať, lebo jeho autor si vytvoril slameného strašiaka panslavizmu a pokúsil sa ma na ňom ukrižovať, hoci musel vedieť, že o tejto filozofii si myslím niečo veľmi podobné ako on. Čo však považujem za nehanebnú podpásovku, je Šimečkovo blúznenie o tom, že Chmelár a Čarnogurský sú „dvaja muži platení z Moskvy alebo túžia po splynutí s Ruskom zadarmo“, čo ešte zaklincoval tvrdením, že ma spája panslavistický obdiv k autoritárskemu Rusku s Kotlebom. V skutočnosti táto metóda vyrábania verejných nepriateľov a posadnutosť predstavou, že každý musí byť za svoje názory niekým platený, spája Šimečku s Kotlebom viac, ako si je ochotný priznať a len oni musia vedieť, aká skúsenosť ich k tomu dohnala. Autor sa v tomto bode definitívne prepadol do suterénu slovenskej publicistiky.

Je symptomatické, že v tejto psychotickej atmosfére vznikla nová iniciatíva českých a slovenských intelektuálov adresovaná západným lídrom, ktorá má všetky predpoklady stať sa novým „pozývacím listom“ (podobným tomu, ktorý adresovali Georgovi Bushovi pred útokom na Irak ako zámienku, keď sa americký prezident rozhodol „vypočuť obavy svojich európskych priateľov“). Výzva na vyzbrojenie Ukrajiny je perverzná hneď z niekoľkých dôvodov, myslí si Eduard Chmelár.

Po prvé, používa neprimerané historické paralely. Dejiny sa nikdy neopakujú v tej istej podobe, aj keď môžu mať podobné prvky a slúžia na to, aby sme lepšie rozumeli súčasnosti, nie konštruovali ju. Porovnávanie Putina s Hitlerom je opakovaná nudná lož, súčasť odskúšanej propagandy a psychologickej prípravy na konflikt pred každou novodobou vojnou (k Hitlerovi bol prirovnávaný vari každý, kto mal so Západom nejaký spor – od Slobodana Miloševiča a Saddáma Husajna, cez Muamara Kaddáfího a Mahmúda Ahmadínedžáda až po Huga Cháveza a Baššára al-Asada). Práve tak aj prirovnávanie nacistického Nemecka k súčasnému Rusku alebo dokonca (často aj súčasne) Sovietskeho zväzu k súčasnému Rusku. Šíritelia týchto nezmyslov vedení pudovým strachom z Moskvy a posadnutosťou Putinom si ani neuvedomujú, ako sa mentálne zblížili s našimi komunistami, ktorí tiež stále nemôžu pochopiť, že Ruská federácia nie je ZSSR. Vladimír Putin nie je ani Hitler, ani Stalin. Je aktérom klasickej imperiálnej politiky, ktorá v dôsledku oslabovania medzinárodného práva ožíva aj medzi západnými veľmocami.Po druhé, signatári tejto výzvy varujú, že v Európe je vojna, svojím konaním však nabádajú na to, aby sa ešte viac zintenzívnila a rozšírila. Každý chce mier, odkazuje znepokojeným mierumilovným ľuďom prezident Kiska. Nie každý však pracuje v jeho prospech, dodávam ja. Viac zbraní rovná sa viac mŕtvych – to je v prípade tohto konfliktu, ktorý sa nedá vyriešiť vojensky, jasná rovnica.

Po tretie, táto iniciatíva vytvorila nezlučiteľné spojenectvo, ktoré popiera hodnoty viacerých ľudí, ktorých som si vážil alebo aspoň rešpektoval. Všimnite si, že nikto zo signatárov výzvy adresovanej prezidentovi Kiskovi, aby sa zúčastnil na oslavách Dňa víťazstva nad fašizmom, nekádroval osobnosti z druhého tábora, čo sa o nich povedať vonkoncom nedá. Tentoraz sa však istému porovnávaniu nedá vyhnúť. Fakt, že sa liberáli ako Michal Hvorecký či Michal Havran spojili s protofašistom Romanom Jochom, ktorému by mali za otvorenú obhajobu mučenia odobrať lekársky diplom a ktorého mali za jeho rasistické výroky už dávno trestne stíhať, je blamáž, ktorá relativizuje úplne všetko. Oprieť sa vo svojej kritike ruského porušovania medzinárodného práva o ľudí, ktorí ho v prípade amerických vojenských agresií otvorene podporovali (Grigorij Mesežnikov, Peter Zajac, Juraj Stern) či dokonca dodnes schvaľujú (Štefan Hríb, Luboš Palata) znamená intelektuálnu katastrofu, ktorá vracia úroveň verejnej diskusie na Slovensku (zatiaľ) do deväťdesiatych rokov minulého storočia s perspektívou recidívy päťdesiatych rokov. Akú morálnu váhu môžu mať výzvy takýchto ľudí, ktorí sa pričinili o to, že medzinárodné právo dnes takmer nikto neberie vážne? Žiadnu, pretože používajú slová ako obušky a myšlienky ako barikády, pretože namiesto sebareflexie prichádzajú so starými manipuláciami a novými spojencami, pretože nie sú ochotní vyvodiť zo svojich zlyhaní a klamstiev žiadne dôsledky. Jediným slovenským politikom, ktorý sa ospravedlnil za účasť v hanebnej koalícii proti Iraku, bol Jozef Banáš, a ten je teraz za to paradoxne verejne napádaný zo strany tých, ktorí mali na tom ešte väčšiu vinu a nikdy ju nepriznali. Veď je to šialené. Uvedomujeme si vôbec, aké devastujúce následky má takéto správanie na verejnú diskusiu a rozvoj demokracie vôbec?

V takejto atmosfére nemá význam ostať v defenzíve a brániť sa, že som bol medzi prvými, ktorí pred ruskou ambasádou v Bratislave verejne odsúdili odtrhnutie Krymu, že som verejne protestoval proti zadržiavaniu posádky Greenpeace v Rusku i proti zatýkaniu politických odporcov Putina. Nemá význam strácať čas vysvetľovaním, že nie ste nijaký ruský agent, proruský aktivista, prokremeľský analytik či fanúšik Putina, že nie ste verejný nepriateľ či zradca. Toto je hon na bosorky a jediným spôsobom, ako ho ukončiť, je rázne odmietnuť túto hru. Nie, nie sme vo vojne. Rusi ani Američania nie sú naši nepriatelia. Odmietame ideologické barikády a účelové delenie občanov na proamerických a proruských. Chceme mier, spravodlivosť a záruky bezpečnosti pre všetkých. A ak chceme brániť demokraciu, tak ju bráňme predovšetkým vo svojich krajinách, bráňme právo slobodne diskutovať bez strachu zo šikanovania a nedopusťme, aby kritické myslenie dostalo protofašistickú nálepku zrady, uzatvára svoj článok Eduard Chmelár.