Francúzsko po voľbách i pred voľbami

Bratislava 27. mája 2017 (HSP/Foto: Facebook)

Ako je známe, francúzske prezidentské voľby roku 2017 prebehli podľa očakávania: zvíťazil v nich kandidát, ktorý sa dostal do druhého kola a zjednotil Francúzsko proti M. Le Penovej

Na druhej strane však mnohí voliči nie sú priveľmi nadšení z nového prezidenta a dôvodom, prečo ho podporili, nebolo ani jeho mladícke vyžarovanie, ani jeho jednoznačné proeurópske pozície, ale osoba protikandidátky.

Ľavica proti pravici?

Volebnú súťaž proti M. Le Penovej, ktorá v druhom kole prezidentských volieb prinášala E. Macronovi istotu víťazstva, jeho volební stratégovia určite vítali. Zrejme tŕpli, keď hrozilo, že by sa do druhého kola mohol dostať niekto iný, najmä kandidát autentickej ľavice J.-L. Mélenchon. Bolo zaujímavé sledovať, že čím viac rástla podpora pre J.-L. Mélenchona, o to väčšmi sa proti nemu objavovali útoky v médiách.

Zaujímavým výsledkom prezidentských volieb vo Francúzsku však bola aj komplikácia otázky, kto vlastne predstavuje pravicu a kto ľavicu. Dnes už vôbec neprekvapuje, že tzv. ľavičiar je neskrývaným kandidátom finančnej oligarchie a že pravičiarka M. Le Penová oslovuje nezamestnaných a pracujúcich svojimi vyjadreniami o ochrane sociálnych práv.

Pokiaľ ide o teritoriálne rozdelenie podpory, dalo by sa zjednodušiť, že ekonomicky úspešnejšie oblasti podporili E. Macrona, zatiaľ čo regióny s vysokou nezamestnanosťou a štrukturálnymi problémami podporili M. Le Penovú. V prvom kole podporil M. Le Penovú hlavne sever a východ krajiny, kde sa deindustrializácia prejavila najvýraznejšie. Zvlášť nepríjemná musela byť pre E. Macrona konfrontácia s robotníkmi v jeho rodnom meste Amiens, kde hrozba zrušenia pracovných miest vyvolala ostré protesty zamestnancov podniku Whirpool.

Hlavné politické subjekty

Sever a východ sú tou oblasťou, kde sa najviac prejavuje strata dôvery v tradičné politické strany. Dotknuté tým je predovšetkým ľavicové spektrum, najmä tradičný subjekt ľavice Socialistická strana (PS). Táto strana sa preto pokúša koncentrovať okolo seba najvýznamnejšie ekologické hnutia a súčasne navrhuje iným ľavicovým stranám spoluprácu v oblastiach, kde dominuje FN. PS je však z výsledkov prezidentských volieb natoľko otrasená, že nebude môcť pomýšľať na vedúcu úlohu v rámci francúzskej ľavice.

O socialistických voličov sa bude usilovať nový politický subjekt – hnutie Republique en Marché (Republika vpred, REM), ktoré je spojené s prezidentom E. Macronom. Jeho zvolením do funkcie vzrástli šance tohto hnutia, hoci ešte pred pár mesiacmi neznamenalo nič. Spoluprácu s REM ako šancu na návrat vnímajú aj niektorí skúsení politici z minulosti, napr. F. Bayrou a jeho Demokratické hnutie (MoDem).

Na ľavej časti politického spektra v súčasnosti zohráva významnú úlohu aj J.-L. Mélenchon so svojím hnutím La France Insoumise (Nepokorené Francúzsko, FI). Toto nové hnutie bude čerpať z nečakaného nárastu podpory, ktorý v prezidentských voľbách dosiahol jeho kandidát. Hnutiu sa však nepodarilo dosiahnuť dohodu s tradičnými subjektmi ľavice. Napr. komunistická strana (PCF) síce osobu J.-L. Mélenchona podporila, avšak v parlamentných voľbách už postaví svojich kandidátov.

Vo všeobecnosti sa hovorí o úpadku tradičných strán, medzi ktoré sa počítajú najmä republikáni a socialisti. Tradičným stranou francúzskej pravice je strana Republikáni (LR). LR však úpadku tradičných strán vzdoruje lepšie než socialisti, hoci aj ona má veľký problém s dôveryhodnosťou. Republikáni už dnes nie sú takou dominantnou silou ako v minulosti, vo volebnej súťaži preto hľadajú spojencov, najmä Úniu demokratov a nezávislých (UDI).

V rámci pravicového spektra cítiť nástup strany Národný front (FN), ktorú napriek porážke v prezidentských voľbách vedie M. Le Penová. Táto strana zaznamenáva trvalý nárast voličskej podpory, je však zrejmé, že nebude schopná vstúpiť do vládnej koalície. Pre FN je výhodnejšie čakať až do ďalších prezidentských a parlamentných volieb, pretože ktorákoľvek nová vláda vyvolá svojimi krokmi nespokojnosť veľkej časti obyvateľstva.

Prieskumy verejnej mienky

Výsledok parlamentných volieb je ešte stále dosť otvorený a rozdelenie mandátov neisté. V parlamentných voľbách v prvom kole získava mandát len ten kandidát, ktorý dosiahne nadpolovičnú väčšinu hlasov, a to v prípade, ak sa volieb v jeho okrsku zúčastnilo 25 % oprávnených voličov. Po roku 2012 uvažoval prezident F. Hollande o zmene tohto modelu a zavedení pomerného systému volieb, avšak uvedený plán politické strany neskôr opustili, najmä kvôli tomu, že by sa tým posilnil FN.

Podobne ako inde v Európe aj vo Francúzsku sú veľmi otázne prieskumy volebných preferencií. Podľa posledných prieskumov však po Macronovom víťazstve v prezidentských voľbách veľmi profituje hnutie REM, ktoré sa s ním identifikuje. Posledné prieskumy mu prisudzujú viac ako štvrtinu hlasov, niektoré dokonca až 31 %. Tradičná pravica Republikáni-UDI a Le Penovej Národný front by mali v rôznych prieskumoch získať okolo 20 %, zatiaľ čo Mélenchonovo FI asi 14 % až 15 %. Socialisti sa majú prepadnúť na úroveň okolo 10 %.

Vzhľadom na systém volieb však tieto čísla nebudú znamenať skutočné rozdelenie mandátov. V druhom kole tak zrejme opäť stratia kandidáti FN, proti ktorým sa spoja všetci ostatní a o celkovom výsledku sa bude rozhodovať najmä medzi republikánmi a REM. Práve väčšinový volebný systém je pre hnutie REM výhodný a podľa niektorých názorov majú jeho kandidáti vďaka volebnému systému šancu na takmer polovicu z celkového počtu 577 mandátov.

 Zmena osôb, nie politiky

Vo francúzskej spoločnosti dnes vládne presvedčenie, že po prezidentských a parlamentných voľbách sa uskutočnia personálne zmeny, zásadnú zmenu politiky však čakať nemožno. E. Macron je bývalý minister socialistickej vlády, s tým rozdielom, že má bližšie vzťahy k finančnému sektoru než iní socialisti. Podobne aj hnutie Republique en Marché, ktoré je novým politickým subjektom, za až tak nové Francúzi nepovažujú.

Väčšina voličov si nerobí príliš veľké nádeje na nasledujúce roky a očakáva, že po búrlivej volebnej jari sa do francúzskej politiky vráti v podstate to isté, čo tu bolo v minulých rokoch. Deindustrializované regióny odrezané od zvyšku Francúzska zostanú postihnuté hospodárskym úpadkom a dôchodcovia, mládež i zamestnanci budú so zaťatými päsťami počúvať oficiálnu pravdu o „rozpočtovej zodpovednosti“. Napriek tomu všetko nebude úplne rovnaké. Veriť politickým stranám bude verejnosť ešte menej než doteraz a mnohí budú čakať na príležitosť ako prejaviť svoj nesúhlas.

Branislav Fábry