Boje v Náhornom Karabachu – ďalší z útokov USA na strategickej šachovnici?

Bratislava 5. marca 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Ahn Young-joon)

Trochu z histórie

Náhorná Karabašská republika je de facto neuznaný štát v juhozápadnom Azerbajdžane, ktorý má približne 180 000 obyvateľov. Takmer 95% obyvateľstva tvoria Arméni. Toto územie bolo politicky nestabilné už v roku 1918, nevraživosť medzi Arménmi a Azerbajdžancami tlela aj v ére ZSSR. V roku 1988, kedy sa éra ZSSR začala pomaly chýliť ku koncu sa región aj za pomoci západných tajných služieb začal postupne destabilizovať.

Cieľom Západu bolo vyvolať na území ZSSR chaos a prípadne občiansku vojnu, podobne ako tomu bolo v roku 1918 s následnou parcelizáciou celej krajiny. Podobné scenáre v období 1988 – 1991, ktoré sa niesli už nielen v protisovietskom, ale aj výrazne protiruskom duchu sa odohrávali v Čečensku, Dagestane, Ukrajine, Moldavsku, zčasti v Bielorusku, Pobaltí Kazachstane, Uzbekistane, Kirgizsku a pod.

Nástupcom ZSSR sa v ponímaní Západu stalo Rusko. Napriek snahám Gorbačova, Jelcina a pomerne širokej proamericky orientovanej domácej ruskej politickej elity sa nepodarilo Západu v rokoch 1988 – 1999 Rusko totálne zlikvidovať. Krajina utrpela hospodársky krach, Rusi nedokázali zabrániť rabovaniu svojej krajiny, čoho svedectvom je éra bohatých privatizérov, úzko prepojených so Západom (Berezovskij, Abramovič, Chodorkovskij….).

V bývalých sovietskych republikách, ktorých politické špičky sa postavili na stranu Západu sa v tomto období napriek všetkému Rusom podarilo udržať zvyšky ruského vplyvu. Ruská menšina si udržala právo na existenciu v Moldavsku (Podnestersko), Pobaltí (tzv. Ruskí neobčania, ktorí doteraz nemajú ako členovia ruskej menšiny pasy pobaltských krajín, nesmú používať v úradnom styku vlastný jazyk a pod.), na Ukrajine (prorusky orientovaný východ), svoj vplyv si Rusi napriek veľkým stratám udržali v Čečensku, Dagenstane, pomerne bezproblémové (napriek tlakom a snahám USA oslabiť pozície Ruska) ostávali vzťahy napr. s Kazachstanom alebo Kirgizskom.

S Arménmi udržiavali Rusi už od cárskych čias pomerne dobré vzťahy. V konflikte, ktorý vypukol medzi Arménmi a Azerbajdžancami o Náhorný Karabach sa Rusi v roku 1991 postavili na stranu Arménov. Konflikt sa skončil víťazstvom Arménska, Rusi Arménov podporujú aj vojensky a Stepanakert (hlavné mesto Náhorného Karabachu) je spojencom Moskvy a Jerevanu. Svoju úlohu v proruskej orientáci Arménov zohrala samozrejme aj zlá skúsenosť Arménov s Turkami, ktorá vyústila do holokaustu Arménov v roku 1916 a zlých vzťahov s Azerbajdžanom, ktorý sa politicky, hospodársky i ekonomicky orientuje na Turecko.

Eskalácia napätia na protiruskom fronte

Od roku 1991, kedy sa skončila vojna v Náhornom Karabachu vpodstate neexistoval deň, keby obe strany konfliktu v Náhornom Karabachu sporadicky neostreľovali nepriateľské územie. Mierotvorcami v oblasti sú ruské vojská, Moskva sa celý čas snaží nepriateľské strany udržať v relatívne mierovom móde. Pozícia Moskvy je pritom značne delikátna, Moskva je síce spojencom Arménov, na druhej strane sa snaží udržiavať korektné vzťahy aj s Azerbajdžanom.

Stabilizovaný región Zakavkazska pod politickou, ekonomickou a vojenskou kontrolou Moskvy samozrejme nie je to, po čom túži USA, ktoré sa cítia byť neustále hegemónom a žandárom sveta. Netreba pravdepodobne zdôrazňovať a ani vysvetľovať, že už v roku 2008, v rámci riešenia situácie na Kaukaze Američania podporili Gruzíncov v boji proti Osetíncom s cieľom zatiahnuť Rusko do konfliktu, s dvoma pre Rusko nevýhodnými variantami.

• Rusko do konfliktu nevstúpi – všetci na Kavkaze si uvedomia, že Rusko je papierový tiger, proti papierovému tigru postupne vystúpia tak ako v 90 rokoch islamisti z Čečenska, Dagestanu, Tadžikistanu a pod.

• Rusko do konfliktu vstúpi a uviazne v boji s Gruzínskom, pričom mienka svetovej verejnosti sa vymasíruje západnými novinármi, v Rusku vypukne nespokojnosť a revolty proti Putinovi, ktoré môžu skončiť jeho pádom a novým ekonomickým krachom Ruska).

Plány USA sa však neskončili úspechom. Rusi Američanov prekvapili, rýchlosťou s akou dokázali poraziť gruzínske pozemné, námorné a letecké sily, takže po niekoľkých dňoch mali ruské tanky voľnú cestu na Tbilisi. Putin sa však prejavil ako obratný politik, ruská vojenská operácia sa zastavila a zvyšok zaobstarali ruskí diplomati a ruské tajné služby. Tie zapracovali na páde Saakašviliho, takže tento nešťastný gruzínsky kravatožrút a bábka v amerických rukách sa natoľko v Gruzínsku skompromitoval, že sa mohla uchytiť len na Ukrajine. Američania stratili niekoľko miliard dolárov a napriek tomu, že im FED neustále tlačí ničím nekryté doláre, táto finančná strata ich zabolela.

Lýbia a Ukrajina – koniec ruskej defenzívy?

Americký tlak na oslabenie Ruska neoslaboval. Pádu Líbye a smrti Kaddáfiho Rusi nemohli v roku 2011 zabrániť, Sýriu sa však rozhodli brániť. Pád Sýrie, nárast politického radikalizmu v Sýrii a Iraku by sa mohol rýchlo preliať do bývalých stredoázijských sovietskych republík, v ktorých USA a Saudská Arábia (podľa názorov konšpirátorov nenávidiacich lásku a demokraciu) podporovali radikálny islam. Odtiaľ by bol už len krok k ďalšej militantnej a teroristickej infiltrácii ruského územia (všetci si pamätajú tragédiu v Beslane a v Moskovskom divadle). Nehovoriac o tom, že pád Sýrie by oslabil pozície Ruska aj na medzinárodnej aréne.

Keďže ruská pozícia nebola v roku 2012 práve najlepšia (prezidentský mandát Medvedeva 2008 – 2012 niektorí ruskí analytici hodnotia rozpačito, nepovažujú ho za rozhodného hráča na protiamerickom poli), takisto ekonomické aspekty nedovoľovali Rusku širšiu pomoc pre Sýriu. Embargá zo strany Západu v roku 2012 mohli výraznejšie zasiahnuť ruskú ekonomiku, ako embargá z roku 2014. Rusi teda v tomto období pomáhali Sýrii aspoň dodávkami zbraní a inštruktormi. Asad vpodstate sám takmer 5 rokov bojoval proti agresii USA, saudských režimov, Západu, Turkov i Izraela, ktorých cieľom bola likvidácia Sýrie.

Situácia sa zmenila v roku 2014, kedy USA prekročili poslednú červenú líniu na Ukrajine a situácia vyústila do Majdanu, následne za podivných udalostí padlo malajzské lietadlo a začali bojové operácie na východe Ukrajiny. Podľa Pjakina svet sa ocitol v tomto období v kríze, ktorá bola minimálne na úrovni Kubánskej krízy. Opätovne USA pri svojom útoku vypracovali variant s dvoma nevýhodnými riešeniami pre Rusko :

• Rusko na Ukrajine zasiahne, USA a Západ politicky a ekonomicky zvýšia tlak na Rusko, noviny a televízia budú chŕliť protiruskú rétoriku a bojovať s Ruskom budú USA a Západ až do posledného Ukrajinca (vojna v zastúpení), Krym sa mal stať USA základňou v čiernomorskej oblasti

• Rusko na Ukrajine nezasiahne – rusko je papierový tiger a výrazne ho to politicky, ekonomicky a vojensky zdevalvuje. Nastupuje známy scenár s pádom Putina, nastúpením Kasjanova, Navalného a spol. a totálny rozpad, “gorbačovizácia, jelcinácia a rozparcelovanie Ruska”.

Aj tentoraz však Putin prešiel washingtonským plánovačom cez rozum. Našiel tretie riešenie. Rusko si brilantne udržalo strategický Krym a s ruskou pomocou sa udržali Luhanská a Donecká republika, ktoré preukázali svoju životaschopnosť a vytvorili nárazníkový pás medzi Ruskom a Ukrajinou. Rusku sa podarilo etablovať v politickom svete Minské protokoly, ktoré majú dodržiavať obe strany ukrajinského konfliktu – toto je veľkým diplomatickým víťazstvom Ruska. Navyše netreba zabúdať, že už teraz je na tom západná Ukrajina finančne len o málo lepšie ako vojnou sužované územia Luganska a Donecka. A čas hrá samozrejme proti kyjevskej vláde – keď si zruinovaní Ukrajinci (vďaka vojne na východe Ukrajiny ozbrojení) plne uvedomia svoju situáciu, môžu obrátiť zbrane proti domácim politikom. Pre nás Slovákov by bolo určite smutné, keby počas nepokojov zahynuli aj Porošenkovi slovenskí poradcovia Mikloš a Dzurinda….. Na záver – Ako bonus pre Rusko slúžia miliardy dolárov, ktoré USA minula na Ukrajinu.

Ruský zásah v Sýrii premiešal karty v globálnej politike

Americká tragédia prešla do tretieho dejstva, ktoré sa začalo priamym vstupom Ruska do vojenských udalostí v Sýrii. Po Putinovej pamätnej vete “Ak je bitka nevyhnutná, treba udrieť prvý” nastal v USA a na Západe šok. Ruské rakety a ruské letectvo (podotýkam že necelý zmiešaný letecký pluk) za krátke obdobie niekoľkých mesiacov vymazali z povrchu zemského väčšinu členov ISIL a tzv. Umiernenej opozície bojujúcich proti Asadovi a zlikvidovali Turkom výnosný obchod s ukradnutou sírskou ropou. To rozbesnilo Erdogana natoľko, že sa rozhodol zostreliť ruské lietadlo a tureckí teroristi rozstrieľali pilota Olega Peškova na padáku (podľa ženevských konvencií sa na pilota na padáku nesmie strieľať, tieto pravidlá však teroristi nedodržiavajú). Navyše operácia v Sýrii jasne ukázala, že pravdoláskarmi toľko podceňovaný “ruský mužík” vyrába zbrane o ktoré je na rozdiel od amerických zbraní vo svete ozajstný záujem a nepredávajú sa len pomocou agresívneho politického lobbingu. A opätovne bonus pre Rusko – miliardy amerických dolárov vyleteli komínom…….

Zlé jazyky opätovne hovoria, že Erdogana na protiruské vystúpenie nakriatli USA s cieľom zdiskreditovať Rusko a opäť mu podstrčiť dve nevýhodné riešenia – mlčať a ukázať svetu opätovne že sú papierový tiger, alebo zaútočiť na Turecko – člena NATO a tým vbehnúť do vojny, ktorá ekonomicky zachráni USA.

Rusko si opätovne zvolilo tretí variant – začalo vojensky podporovať Kurdov a zvýšilo ekonomický tlak na Erdogana. V priebehu niekoľkých týždňov sa vystupňovali útoky na turecké ozbrojené sily a políciu v Ankare, turecká ekonomika stratila ruských turistov a po útokoch, ktoré pravdepodobne vypuknú v letných mesiacoch na tureckých letiskách a letoviskách stratí Turecko aj turistov zo Západu. Netreba zabúdať na skutočnosť, že väčšina ľudí v Európe má už teraz dosť tureckého vydierania s uprchlíkmi a Merkelovej poklonkovaniu voči USA. Rast protiamerických nárast v Európe sa postupne prejaví aj čoraz silnejším odporom voči Erdoganovi a dúfajme aj proti tureckým telenovelám a kebapom.

Náhorný Karabach ako ďalší krok na mocenskej šachovnici

Keďže doteraz všetky ofenzívy USA voči Rusku skončili neúspešne, prichádza k ďalším pokusom. Nárast napätia v Náhornom Karabachu má opätovne niekoľko možných riešení. Ak by Putin podporil jednoznačne Arménsko, znepriatelí si Azerbajdžan, s ktorým sa Rusko snaží udržiavať korektné vzťahy – aj kvôli plynu a rope.

Azerbajdžan zásobuje výraznejšie ropou a plynom Turecko, navyše je doležitým tranzitným uzlom týchto komodít. Irán – spojenec Ruska v Sýrii stojí takisto na strane Azerbajdžanu, takže plánovači konfliktu v Náhornom Karabachu pravdepodobne sledujú aj cieľ zhoršiť vzájomné vzťahy medzi Iránom a Ruskom.

Zlé jazyky a prívrženci konšpiračných teórii neustále tvrdia a nedajú sa presvedčiť, že ide o ďalší krok plánu USA v boji proti Rusku. Vychádzajú z predpokladu, že amerického prezidenta Baracka Obamu navštívil v posledných dňoch azerbajdžanský prezident Ilcham Aliev. Ten stojí v čele štátu, ktorý má veľké ekonomické problémy a v ktorom hrozí farebná revolúcia, pretože ako hovoria zlé jazyky aj v Azerbajdžane je americká ambasáda. Z USA sa Alijev vrátil s prísľubom finančnej pomoci (obligácie) a inštrukciami čo robiť, pričom pravdepodobne Američania nebudú akceptovať jeho pokusy hrať na dve strany tancovať medzi ruskými a americkými vajcami. Alijev, o ktorom zlé jazyky tvrdia, že má mentalitu vychytralého kupca z carihradského bazáru však vidí, že USA začínajú mať čoraz väčšie problémy a pravdepodobne tiež bude hrať o čas – každý vidí že USA v r. 2001 a v r. 2015 – to je veľký rozdiel….)

Približne v tom istom čase ako Alijev, do USA zavítal aj turecký prezident Erdogan. Jeho ochranka sa našťastie v USA nesprávala voči Kurdom rovnako ako doma v Turecku, takže tureckých aktivistov nepostrieľala, len inzultovala. Časť Erdoganovho vystúpenia v USA sa uskutočnila bez prítomnosti novinárov. Po návrate do vlasti vystúpil Erdogan v srdcervúcom prejave pri príležitosti otvorenia honosného tureckého centra kultúry a civilizácie, kde mu plačúca azerbajdžanská žurnalistka kládla otázky o budúcnosti ťažko týraných Azerbajdžancov. (Keď vidím plačúcu novinárku kladúcu otázky, vždy si predstavím plačúcu kuvajtskú lekárku, ktorá v rámci začiatku amerického útoku na Irak hovorila o tom, ako irackí vojaci vyhadzovali kuvajtské deti z inkubátorov – všetko to bola hollywoodska lož, ktorá mohla prejsť len v predinternetovej mainstreamovej zlatej dobe).

Erdogan jednoznačne vyjadril svoju podporu Azerbajdžanu, pričom zdôraznil, že sa modlí k Alláhovi, aby azerbajdžanskí bratia zvíťazili s čo najmenšími stratami. O tom, že Azerbajdžanci sa asi pripravujú na vojnu s Arménmi vážne svedčí aj skutočnosť, že od roku 1991 po prvý krát vyhlásili výnimočný stav a pripravujú širokú mobilizáciu. Intenzita bojov zatiaľ naznačuje, že Azerbajdžanci sú ochotní konflikt eskalovať, Arméni si po skúseností z arménskeho holokaustu v roku 1916 nemôžu dovoliť nebojovať. Dňa 3. apríla 2016 Azerbajdžan síce prijal rozhodnutie o zastavení paľby, či je to kvôli ruským politickým aktivitám, alebo kvôli stratám, ktoré Azerbajdžan utrpel v bojoch je dnes ešte predčasné hovoriť, konflikt v Náhornom Karabachu ešte určite nie je zažehnaný.

Otázka znie, či sa podarí Rusom udržať prímerie a presvedčiť obe strany, aby prestali s eskaláciou napätia. Či sa Rusom podarí nájsť nejaký tretí variant, ktorým by plány USA zmarili. Osobne som presvedčený, že áno. Ruskí politici, tajné služby a armáda disponuje obrovským potenciálom a mnohými informáciami, o ktorých bežní ľudia a ani novinári nemajú ani tušenia. Ruskí odborníci nehysterizujú ako tehotná gymnazistka v čakárni u venerológa (žiaľ toto prirovnanie, ktoré sa mi veľmi páči nie je z mojej hlavy, nie som až taký frajer, ale našiel som ho na voenkor.info a autorom je jeden z autorov príspevkov na tomto webe, major ruskej tajnej služby), ale pragmaticky zvažujú všetky možnosti a riešenia.

Situácia je o to zaujímavejšia, že zo strany USA prichádza k snahám začleniť rokovania o Náhornom Karabachu do Minských protokolov. Samozrejme ich podporuje aj Kanada a Európa a sú schopní získať na svoju stranu aj OSN. Pod Minskými protokolami by sa tak sústredili všetky protiruské aktivity a nastúpila by metodika dvojitého štandardu. Navyše by sa rozšírením Minských protokolov bagatelizovalo politické postavenie Luhanskej a Doneckej republiky. Takéto plány mierové riešenie by pripomínalo niečo na spôsob Daytonskej mierovej zmluvy, ktorá nakoniec aj tak slúžila len k perzekúcii Srbov a de facto zvýhodňovala nesrbské národy v bývalej Juhoslávii.

Takže čo nás čaká v najbližších mesiacoch? Aký krok zvolí Rusko? Ťažko povedať. Civilní analytici sa vo väčšine prípadov v predpovedaní budúcnosti mýlia – s výnimkou slepej bulharskej veštice Vangy a Nostradama, tí sa totiž nemýlili nikdy, pretože ich predpovede neustále upravuje a spresňuje chronologicky skupina ich uctievačov.

Opätovne však podčiarkujem – Rusi vedia čo robia. Možno sa v najbližších mesiacoch eskaluje konflikt v Podnestersku a na Ukrajine, zvýšia sa útoky v Turecku a Iraku, možno turecká armáda zastrelí Erdogana, priletia vesmirne jaštery, nastanú širšie problémy s imigrantami v Európe, ekonomicky sa zradikalizuje situácia v USA ale sa určite nič nenastane v Pobaltí, kam smerujú americké vojenské kontingenty. Presne v duchu ruských zásad využívaných vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945 – “Ak nás Nemci čakajú tu, my zaútočime na inom mieste”. Zdá sa, že ruská defenzíva sa pomaly skončila.