Belgicko po 10 rokoch od legalizácie eutanázie: pacienti pod tlakom, počet usmrtených päťnásobne stúpol

Brusel 13. decembra (HSP/tempi.it/Foto:TASR)

Prísne podmienky uvoľnené praxou

Aktivisti za legalizáciu eutanázie stále sľubujú, že by sa vykonávala len za prísnych podmienok a pod prísnou kontrolou. Skutočnosť je však iná, dokazuje to Belgicko, ktoré čelí tento rok smutnej desaťročnici od uzákonenia eutanázie v roku 2002. Správa Európskeho bioetického inštitútu ukazuje, ako sa počet prípadov takýchto usmrtení päťnásobne zvýšil a  nejasné pravidlá pokračujú.

Od 28. mája 2002, kedy sa v Belgicku legalizovala eutanázia, počet osôb zabitých týmto spôsobom vzrástol exponenciálne. Spočiatku veľmi striktné a prísne pravidlá, kedy a kto môže okúsiť „sladkú smrť“, sa mimoriadne zvoľnili a kritériá rozšírili. Orgán, ktorý má dohliadať, aby sa zákon nezneužíval, prehlásil, že je v tomto „bezmocný“ a že „eutanázia sa postupne stala bežným a prirodzeným faktom“, ku ktorému sú však často pacienti dotláčaní „zvonku“. Takéto sú výsledky podrobnej štúdie Európskeho bioetického inštitútu (EIB) o eutanázii v Belgicku.   

Päťkrát viac

Počet úmrtí následkom eutanázie podľa oficiálneho čísel vzrástol z 235 v roku 2003 na 1133 v roku 2011 a celkovo ich bolo 5513 od septembra 2002 do decembra 2011. Aby sa predchádzalo zneužívaniu akéhokoľvek druhu, Belgicko si vytvorilo autorizovanú komisiu, ktorá mala, a posteriori, verifikovať či pri pacientoch boli rešpektované všetky kritériá. Tá istá komisia však priznala, že „nie je schopná s istotou prehlásiť, že všetky hlásené prípady korešpondujú s reálnym počtom mŕtvych.“ Je to závažný fakt, nakoľko dôvod k legalizácii eutanázii bol práve ten, aby sa predišlo manipuláciám a „nelegálnym“ úmrtiam.

Komisia tiež dodala, „boli sme si vedomí toho, že náš vplyv je obmedzený. Všetko závisí od vôle lekárov rešpektovať alebo nerešpektovať zákon.“ Správa EIB si kladie otázku: „ako je vôbec možné tieto postupy kontrolovať, ak všetko stojí len na prehlásení lekára? Nie je naivné očakávať, že lekár udá sám seba, že porušil zákon?“

Zbytočný zákon

Napriek tomu, že podľa zákona smú eutanáziu podstúpiť len osoby v konečnom štádiu choroby, ktorá by s istotou v krátkej dobe končila smrťou, v 8% prípadov táto podmienka splnená nebola. S pribúdajúcimi rokmi sa v praxi pravidlá, kedy osoba môže podstúpiť eutanáziu, mimoriadne uvoľnili, a pritom zákon sa vôbec nezmenil. Podľa zákona napríklad pacient musí o ňu požiadať písomnou formou. Kontrolná komisia zistila, že v období medzi rokmi 2002 a 2003 malo z 235 žiadateľov len 14 ľudí písomnú žiadosť! V niektorých prípadoch dokonca komisia okomentovala túto nemiestnu prax lekárov tým, že „naliehavosť a dramatickosť situácie by mohli ospravedlniť to, že chýba tento dôležitý dokument.“

Utrpenie – len subjektívne

Belgický zákon bližšie hovorí, že o eutanáziu možno požiadať len pri neliečiteľnej chorobe, spôsobujúcej neznesiteľné a neutíšiteľné bolesti, a ktorá vedie k smrti vo veľmi blízkom čase. Avšak v rokoch 2008 a 2009, kedy počet prípadov stúpol na 1536, komisia uznala za vhodné uskutočňovať eutanáziu aj u tých, ktorí trpia artrózou. Úplne protirečiac zákonu komisia smelo rozhodla, že neznesiteľnosť bolesti je „subjektívna a závisí od osobnosti pacienta, od jeho ideí a hodnôt.“ Čo sa týka možnosti tíšiť bolesť liekmi, vyjadrila sa, že „pacient má právo odmietnuť terapie, ktoré zmierňujú bolesť, a aj paliatívnu starostlivosť.“ Po čase zasa, aj keď nie vo väčšine, komisia rozhodla, že aj choroby, ako napríklad demencia v prvých štádiách, ktoré by (!)„v budúcnosti mohli priniesť neznesiteľné utrpenie“, môžu byť zahrnuté v skupine patológií, na ktorých sa uzniesli predtým.

Transplantácia orgánov

Belgický zákon tiež hovorí, že lieky, ktorými má dôjsť k úmrtiu pacientov, môže lekáreň dodávať len priamo lekárovi do rúk. Ak ku eutanázii nedôjde, musí sám tieto lieky vrátiť. Komisia však priznala, že nedokázala za uplynulé obdobie nijakým spôsobom toto nariadenie kontrolovať. Každopádne, nikdy žiaden tento liek nebol lekárni vrátený, čo by znamenalo, že nik zo žiadateľov si tento krok v poslednej chvíli nerozmyslel. 100% „úspešnosť“ tohto kroku v tak vážnej existenčnej situácii je mimoriadne podozrivá.  Zákon ďalej hovorí, že pacient nikdy nesmie pociťovať akýkoľvek nátlak zo strany lekára. V skutočnosti však, spolu s formulárom, kde má pacient prehlásiť, že chce podstúpiť eutanáziu, dostáva ďalší formulár, kde má podpísať, že poskytne svoje orgány na darcovské účely. Správa EIB si kladie otázku „naozaj sa rešpektuje zákon, keď sa v kľúčovom momente, o jeho rozhodnutí pre alebo proti eutanázii žiada od neho podpis pre darovanie jeho orgánov? Nenavrhujeme mu tým nepriamo, že jeho orgány by boli užitočnejšie v inom tele než v tom jeho?“ Komisia tento fakt úplne ignoruje.

Komisia v „prospech“ smrti

Niet sa čo čudovať, že komisia odviedla svoju prácu nedbalo. Zo zákona by ju malo tvoriť 16 členov navrhnutých senátom a zvolených Radou ministrov. Musia byť expertmi z oblasti práva, medicíny a sociálnej sféry, aby reprezentovali celú spoločnosť „pluralitným spôsobom“. Ohromujúce preto je, že až sedem členov zo 16 patrí do organizácie „Spoločnosť pre právo na dôstojnú smrť“, ktorá propaguje eutanáziu a snaží sa aj pomocou finančných prostriedkov tlačiť na verejnosť, aby sa napokon uvoľnili hranice už teraz príliš kontroverzného zákona.

Nelegálna eutanázia

Zo všetkých týchto dôvodov, spolu s rafinovanou zmenou slovníka, kde „paliatívna starostlivosť zahŕňa dnes už aj eutanáziu“ a so snahou eliminovať z verejného života akúkoľvek diskusiu ohľadom zákona o eutanázii, sa v Belgicku po desiatich rokoch od uzákonenia „sladkej smrti“ eutanázia „stala postupne bežným, normálnym skutkom, na ktorý majú pacienti právo. Napriek porušovaniu a postupnému upúšťaniu od prísnych podmienok pre dosiahnutie eutanázie komisia neudelila žiadne sankcie a tento proces živí tiež „aktívne mlčanie“ politikov. Na záver správa Európskeho bioetického inštitútu žiada, „aby sa stopol proces vykonania eutanázie, akonáhle sa nedodržujú postupy, ktoré vymedzil zákon z 28. mája 2002, na základe čoho činia eutanáziu nelegálnou. Alarmujúce je, že sa nevyvodila žiadna trestnoprávna zodpovednosť lekárov, ktorí v daných prípadoch porušili zákon. A predsa tak, ako sa kladie dôraz na naplnenie skutkovej podstaty trestných činov v trestnom zákone, mal by sa prísne rešpektovať aj zákon určujúci podmienky povoľujúce eutanáziu.“