Paríž 14. novembra 2017 (HSP/Ripostelaique/Foto:Ripostelaique)

Najprv sme túto fotografiu uverejnili vybielenú. Ale na žiadosť autorky tohto článku, ktorá v ten večer prišla o mnohých priateľov a susedov, uverejňujeme pôvodnú fotografiu masakry v parížskom divadle Bataclan. Nech naši spoluobčania vidia, čoho sú islamisti schopní.

V tento pamätný deň beriem do ruky pero na pamiatku obetí aj zranených počas atentátov 13. novembra v Paríži. Po uplynutí dvoch rokov od týchto tragických udalostí je to smutná spomienka, ktorú si dnes pripomíname. Je to smútok zmiešaný s hnevom pri pohľade na ľahostajnosť našich vedúcich politikov, ktorí neprijali odpoveď, ktorú si takéto teroristické činy vyžadovali.

Keďže sme desať rokov bývali v správcovskej budove divadla Bataclan, hneď vedľa koncertnej sály, zažili sme smrť týchto ľudí v ten večer 13. novembra 2015, ako aj skutočný chaos na našich chodníkoch. Teroristi ktorí strieľali do ľudí na terase kaviarne Bataclanu a potom sa votreli do koncertnej sály vyzbrojení kalašnikovmi si najprv odparkovali svoje autá pri našom dome.

Na druhý deň po masakre sa naša nádej upierala na našu politickú reprezentáciu, veriac v rozhodnosť a akčnosť našich elít, čo sa však nikdy neudialo.

Našim prvým sklamaním bol postoj médií a mnohých novinárov, ktorí sa tlačili pred Bataclanom. Pozornosť novinárov zaujali iba tí susedia či chodci, ktorí sa vyjadrovali politicky korektne. Naproti tomu všetky svedectvá, ktoré odhaľovali islamský charakter atentátu médiá odmietali. Boli to práve svedectvá priamych účastníkov tejto tragédie, alebo ich blízkych. Vtedy sa stalo, že som sa zbavila televízneho prijímača, aby som nemusela platiť koncesionárske poplatky a tak financovať mediálnu manipuláciu a lži.

V našom združení obetí sme sa zišli na skupinových terapiách, aby sme pomocou rozhovorov vypovedali našu hrôzu po atentátoch. Na naše veľké prekvapenie, psychológ ktorého nám združenie na tento účel pridelilo bol moslimského vierovyznania a tak nebolo počas našich rozhovorov možné vysloviť slovo « islam ». Ako sa v takýchto podmienkach zbaviť hrôzy, ak je zakázané pomenovať nepriateľa, ktorý vás zranil a ktorý zabil vašich priateľov? Veľké bolo taktiež naše prekvapenie, keď pani Juliette Méadel, vtedajšia štátna tajomníčka, ktorá mala na starosti pomoc obetiam, dala pokyny združeniam obetí, aby ich členovia počas prezidentských volieb 2017 nevolili Marine Le Pen. Akým právom si prisvojovali hlasy obetí, keď sme si chceli slobodne zvoliť najlepšieho kandidáta ako odpoveď na islamské barbarstvo, ktoré dolieha na našu krajinu?

Čo sa mešít týka, vláda nedodržala svoj sľub a odmietla zatvoriť salafistické mešity na celom území. Ako príklad by sme mohli uviesť mešitu Omar, nachádzajúcu sa asi sto metrov od Bataclanu, ktorá je dôležitým miestom radikálneho islamu v Paríži. Mnohí protagonisti atentátov v Charlie Hebdo ako aj v židovskom supermarkete Hyper Casher túto mešitu navštevovali, najmä Farid Benyettou – poradca bratov Kouachi (Charlie Hebdo), ako aj veriacich, ktorí držali ochrannú ruku nad ženou Amédy Coulibalyho (Hyper Casher). V tejto mešite odhalili džihádistickú bunku a viacero imámov bolo odsúdených za antisemitizmus v ich kázňach. Deň po atentátoch v Bataclane vedúci mešity Omar vyvesili na priečelí mešity veľký transparent so sloganom « Nie v mojom mene » a nikto z vlády im nerobil problémy. Osoby politického života, ako François Vauglin, starosta 11 parížskeho obvodu (pod ktorý spadá aj Bataclan) často navštevujú mešitu Omar a stretávajú sa s imámom pri príležitosti náboženských sviatkov.

Atentát v Bataclane, ako aj všetky ďalšie, ktoré udierajú na Európu neumožnili zabrzdiť islamizáciu Francúzska a Európy. Čo urobili naši politici po atentáte v Nice, aby zabránili nosenie plaviek burkiny? Na čo čaká náš minister vnútra aby odsúdil piatkové modlenie na verejných priestranstvách a ich nenávistných kázňach proti nevercom a inovercom? Prečo prefekti neudávajú „dekolonizačné tábory“ (camps décoloniaux) konajúce sa na našom území, na ktoré majú bieli zákaz vstupu? Aké opatrenia sa prijali počas výnimočného stavu proti moslimkám odetým v odevoch so zahalením tváre, keď takýto odev môže slúžiť na úkryt noža, alebo opasku s výbušninami? Konečne, prečo ani jeden člen nebezpečnej teroristickej bunky « Artigat » v oblasti Ariège, ktorej členom bol aj Mohamed Mérah a džihádista Fabien Clain, ten, ktorý zo Sýrie vyhlásil atentáty v Bataclane za dielo IS, prečo ani jeden z nich nedostal trest odňatia slobody?

To čo ma viedlo k napísaniu tohto článku sú najnovšie vyhlásenia našich politikov a tlače o osude džihádistov, ktorí by chceli prísť späť do Francúzska so svojimi ženami a deťmi. Namiesto zákazu návratu týchto bojovníkov, alebo ich uväznenia za spojenie s nepriateľskou mocou, sú naše elity toho názoru, že treba prijať alternatívne opatrenia a riešiť tíchto nepriateľov prípad od prípadu. Naša krajina chce týchto džihádistov prijať a podrobiť ich deradikalizačným stážam a zaradiť ich do spoločnosti. Ráta sa tu aj s pomocou pre združenia s úzkou dennou spoluprácou so sociálnymi úradmi, ktoré budú pomáhať týmto džihádistom a ich rodinám. Je nutné pripomínať, že títo vojaci IS sú objednávateľmi atentátu v Bataclane a že majú na rukách krv 130 obetí 13. novembra 2015? Francúzsko teda privíta na svojom území nepriateľov vlastného štátu, vrahov ktorí slúžili zvrhlej ideológii Islamského štátu. Prečo sa naši vedúci predstavitelia najprv nespýtali preživších a pozostalých obetí atentátov, než rozhodli o osude týchto džihádistov? Bude treba platiť rodinné prídavky týmto rodinám z daní francúzskych daňových poplatníkov, zvlášť peniazmi blízkych obetí z Bataclanu, ktorí platia dane ako každý francúzsky občan? Naozaj sme mimo nebezpečenstva nového krvavého atentátu z rúk týchto džihádistov navrátených do Francúzska? Toľko veľa otázok, na ktoré naši politici nemajú žiadnu odpoveď. Je ale isté, že každý džihádista, ktorý sa dotkne francúzskej zeme je potupou pamiatky mŕtvych v Bataclane, ako aj všetkých ďalších obetí islamských atentátov vykonaných vo Francúzsku.

Louise Langlois