Takýto masový exodus prirovnáva AI ku “kolektívnemu trestu”, ktorý medzinárodné humanitárne právo zakazuje. Ako príklad sú v správe s názvom Vyhnaní a vyvlastnení popísané udalosti v historickej štvrti Sur mesta Diyarbakir, ktoré je metropolou rovnomennej provincie. V Sure sa od júla 2015 odohrávali boje medzi zakázanou Stranou kurdských pracujúcich (PKK) a bezpečnostnými silami, ktoré boli dôsledkom stroskotania viac ako dva roky trvajúceho prímeria medzi PKK a tureckou vládou.
Len v štvrti Sur muselo podľa AI svoje domovy opustiť okolo 24.000 ľudí. Dôvodom boli najmä časté zákazy vychádzania, ktoré obyvateľom sťažovali život; navyše sa pre pokračujúce boje báli o život. Počas zákazov vychádzania bola zrejme zámerne odstavená voda, čo malo demoralizovať bojovníkov PKK, ktorí sa v meste ukryli, tvrdí AI.
Ľudia, ktorí ušli z mesta, zostali u príbuzných alebo v nájomných bytoch, no mnohí prišli o prácu a nedokázali si nájsť bydlisko, ktoré by si mohli dovoliť. Situáciu zhoršovala skutočnosť, že činnosť viacerých mimovládnych organizácií kritických voči vláde, ktoré sa mohli o týchto ľudí postarať, bola zamedzená dekrétom o vyhlásení výnimočného stavu.
Približne polovica vysídlených osôb v štvrti Sur sú aj majiteľmi domov. Mnohí sa však do nich nemohli vrátiť, pretože sa nachádzajú v uzavretej oblasti alebo boli zničené v dôsledku bojov. Niektoré domy boli vyplienené a na stenách boli nastriekané rasistické heslá. V marci úrady väčšinu pozemkov v Sure vyvlastnili a prešli do správy ministerstva životného prostredia a rozvoja miest, konštatuje v správe AI.
Hoci sa boje v Sure skončili v marci 2016, zákaz vychádzania stále platí vo veľkých častiach štvrte. Obyvatelia odmietajú argumenty úradov, že zákaz vychádzania a demolácie domov sa dejú v záujme ich bezpečnosti. Podľa nich to je súčasť vopred pripraveného plánu prestavať túto časť mesta a presídliť ich inam.
Amnesty pripomína, že Turecko je zmluvnou stranou viacerých medzinárodných a regionálnych dohôd o ľudských právach, ktoré požadujú rešpektovanie práv občanov na slobodu pohybu, primerané bývanie a iné hospodárske a sociálne práva, ako aj poskytnutie účinnej nápravy pre obete porušovania ľudských práv.