Washington/Moskva 5. septembra 2017 (HSP/regnum/Foto:TASR/AP-Ivan Sekretarev)
Na portáli regnum ruský analytik Jurij Barančik publikoval zaujímavý materiál o rastúcej hystérii a nervozite Američanov v súvislosti nielen s ruskými diplomatmi, ale aj celkovým vývojom medzinárodnej situácie vo svete
Jurij Barančik tvrdí, že každý národ má obľúbený nejaký šport. U Rusov, Američanov i Kanaďanov je športom číslo 1 hokej. Ak chceme pochopiť charakter Američanov a čiastočne aj Kanaďanov, pozrime sa na to, akým spôsobom hrajú hokej, čo robia keď vyhrávajú a čo robia keď prehrávajú. V hokeji sa prejavuje americký i kanadský charakter a spôsoby, čo pomáha predpovedať aj ďalšie americké kroky.
História rusko-amerického a rusko-kanadského hokejového súperenia už odpovedala na mnohé otázky v 60 a 70 rokoch minulého storočia. Američania hrajú v rámci pravidiel hry len dovtedy, kým majú situáciu pod kontrolou, alebo vyhrávajú. Vtedy sa snažia pôsobiť ako zástancovia pravidiel a čistej hry, sústreďujú sa na hru. No hneď ako začnú prehrávať, všetko sa mení. Začnú provokovať súpera, kúskovať hru, faulovať, snažia sa vyprovokovať konflikt a vyviesť súpera, ktorý vyhráva, z miery. Začnú hrať tvrdo a nečestne a snažia sa zastrašiť svojho súpera.
Sovietska hokejová škola rozpracovala varianty, ako reagovať na takúto americkú stratégiu. Sovietski hokejoví tréneri zistili, že ak nereagujú na americkú zmenu štýlu, nevšímajú si rastúcu americkú tvrdosť a snažia sa ďalej hrať svoju technickú hru, začnú mať kvôli americkej tvrdosti problémy. Preto sovietski tréneri, najmä Tichonov rozpracovali varianty, ktoré slávili úspech v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.
Sovieti hrali proti Američanom technicky, no na americké tvrdé útoky odpovedali takisto pritvrdením hry a zvýšením tempa. To viedlo nakoniec k tomu že Američania alebo Kanaďania, ktorí utŕžili takisto množstvo tvrdých úderov a k tomu navyše niekoľko gólov stratili motiváciu a stiahli chvosty. Keď sa od tejto taktiky začalo upúšťať, Rusi začali v hokeji prehrávať.
Podobne ako v hokeji sa správajú Američania aj v zahraničnej politike. V 90. rokoch, keď sa rozpadol ZSSR, Američania sa s obľubou predstavovali ako zástancovia fair play. Rusko prehrávalo a Američania si budovali svoje image rozhodných demokratov. V roku 2007 v Mnichove Vladimír Putin prvý krát nahneval Američanov, keď prestal poslúchať. Nasledovalo americké pritvrdenie v podobe útoku Gruzínska proti Južnému Osetínsku. Rusko sa však nestiahlo a na pritvrdenie Američanov pritvrdilo takisto. Výsledkom sa stalo hysterické žutie kravát americkej bábky Saakašviliho, rozbitie amerických plánov na Kaukaze a po dlhej dobe konečne zásah do americkej siete.
V rokoch 2013-2014 sa Američania znova angažovali na Ukrajine, Rusko však americký tlak ustálo. Američania vyprovokovali Majdan, ten sa evidentne nepodaril tak, ako si Američania predstavovali, Krym sa vrátil do zostavy Ruska kam odjakživa historicky patril a americkej flotile sa nepodarilo usadiť sa v Sevastopole a v Čiernom mori. Ukázalo sa, že tretina v 90. rokoch v ktorej Rusko utrpelo debakel sa skončila a druhá tretina sa nesie v znamení vyrovnania síl. Američania preto ako je ich zvykom siahli k faulom a nefér praktikám. Na scéne sa objavili protiruské sankcie, ale ani tieto aktivity nepriniesli Američanom úspech.
Masku fair play strhli zo seba Američania v Sýrii. V roku 2015, kedy Rusko vstúpilo na strane Asada do konfliktu v Sýrii. Američania, ktorí vyprovokovali celý zmätok na Blízkom východe a naoko sa tvárili ako demokrati rozhodne bojujúci proti ISIS. Počas dvoch rokov Američania bombardovali púšť, aby mali zbrojárske lobby zisky, kradli cez Turecko sýrsku ropu, bombardovali sýrske vládne jednotky a ISIS sa vďaka americkým náletom utešene rozrastal. Teroristi obsadili obrovské územia Iraku a Sýrie. Američania však zostali veľmi nemilo prekvapení, keď Rusi za necelý rok rozstrieľali celú teroristickú protiasadovskú bandu “umiernenej opozície” i ISIS, ktoré vlastne predstavovali zástupnú armádu USA.
Faulov a nedodržiavania pravidiel hry z americkej strany začalo pribúdať, Američania tvrdošijne aj ďalej otvorene podporovali protiasadovské teroristické bandy “umiernenej opozície”, ktoré neváhali odrezávať hlavy zajatcom či deťom. Napriek snahám proamerického mainstreamu však čoraz viac vidieť trapné pokrytectvo USA, ktoré obviňuje Asada zo zločinov a pritom sa bratríčkuje so saudskoarabskými vládnymi kruhmi, ktoré vyvážajú vahábistický terorizmus do sveta a snažia sa presadiť svoje primitívne stredoveké predstavy o svete i spoločnosti.
V poslednej tretine fiktívneho zápasu medzi Ruskom a USA Rusko víťazí a ukazuje, že dokáže nielenže odolať americkým nefér praktikám, ale dokáže dosiahnuť aj svoje vytýčené ciele. Americké pozície na Blízkom východe sa zatriasli, pravidlá ďalšieho vývoja na Blízkom východe už určuje Rusko, Irán a Turecko, Rusko posilňuje svoje postavenie aj v Lýbii a Egypte, kde americký vplyv veľmi rýchlo slabne.
Takže americké propagandistické reči o tom, že Rusko je krajina s rozbitou ekonomikou a krajina na úrovni benzínovej pumpy sa ukázali byť naozaj len propagandistickými rečami. Ak krajina s rozbitou ekonomnikou a krajina na úrovni benzínovej pumpy dokázala totálne zhatiť americké plány na Blízkom východe a oslabiť americký vplyv v tejto oblasti, znamená to, že Američania sú ešte na nižšej úrovni ako “ruská benzínová pumpa”, pretože nedokázali ruskému tlaku odolať.
Američania sú si vedomí skutočnosti že v geopolitickom zápase prehrávajú. Ešte viac preto zúria, kúskuju dianie, klamú a snažia sa vyviesť Rusko z konceptu. Siahli preto aj k útoku na ruských diplomatov. Porušovanie viedenskej konvencie z roku 1961, ktorá upravuje štatút diplomatov a diplomatického zboru je pre Američanov samozrejmosťou a momentálne je pre Američanov Viedenská konvencia evidentne len zdrapom papiera.
Svoju pozornosť Američania sústreďujú na provokácie a snahy Rusko zastrašiť. Američania sa svojim správaním v diplomatickom svete už znížili na úroveň nacistickej diplomacie v časoch II. svetovej vojny a majú už veľmi ďaleko od uhladených anglosaských gentlemanov. Rusko však bude pokračovať aj naďalej vo svojich aktivitách a nebude brať ohľad na americké predstavy a hystériu.
To, že Američania hysterizujú, vykazujú znaky nervozity a pritvrdzujú svoje jednanie svedčí o tom, že Rusko kráča po dobrej ceste a Američania nevedia ako získať iniciatívu na svoju stranu. Ak by bolo Rusko na kolenách a nerobilo by Američanom problémy, správali by sa Američania rovnako pokrytecky blahosklonne ako sa správali v 90. rokoch minulého storočia.
Ruskí diplomati sa stali cieľom neadekvátnych praktík niektorých predstaviteľov amerických elít. Títo predstavitelia amerických elít nevedia rozdýchať skutočnosť že prehrali v Sýrii, prehrávajú na Ukrajine a prehrávajú aj v Severnej Kórei, ktorá si už z Američanov otvorene robí dobrý deň. Američania nemajú ako odpovedať na geopolitickej úrovni, preto reagujú hystericky. Uvidí sa, ako sa rozhodne ruské vedenie, možno prikročí aj k symetrickým krokom voči americkým diplomatom v Rusku, “možno udrie v inej oblasti”, čo Američanmi opätovne otrasie.
Problémy v rámci diplomatických zborov však majú sekundárny charakter. Primárny charakter má geopolitická rovina, kde musí Rusko zasadiť Američanom ďalšie údery. Rusko musí pokračovať v zvyšovaní svojho tlaku v kľúčových geopolitických oblastiach. Situácia v USA sa bude vďaka ruským rozhodným krokom aj naďalej radikalizovať, pretože americké protitrumpovské elity sa už odtrhli z reťaze a hrajú vabank. Ich nenávisť k Trumpovi a Rusku vzrástla natoľko, že už strácajú posledné zvyšky zdravého rozumu.
Je celkom možné, že ak sa bude situácia aj naďalej vyhrocovať, bude sa musieť Donald Trump (aby sa udržal v čele USA), obrátiť priamo k americkému národu, ktorý ho zvolil za amerického prezidenta, pretože Trump predstavil koncepciu spraviť USA znovu veľkou krajinou. Protitrumpovské elity nedokážu stráviť skutočnosť že Clintonová prehrala a vyhrocovanie vzťahov medzi Trumpom a protitrumpovskými elitami môže priniesť začiatok krvavej občianskej vojny, ktorá už v USA tlie minimálne posledného pol roka od doby Trumpovho zvolenia.
Rast americkej nervozity teda dokazuje, že Rusko kráča správnym smerom za svojim cieľom. Americké protitrumpovské elity dúfajú, že sa im podarí vyprovokovať konflikt, ktorý sa značne priblíži, keď Rusko a USA odvolajú svojich diplomatov. Američania však dobre poznajú Napoleonove slová, že “ľudia sa riadia svojou predstavivosťou”. Americké elity sa teda snažia útočiť na ruskú predstavivosť s cieľom zastrašiť Rusko a presvedčiť Rusov, aby sa začali báť.
Američania sa snažia nájsť ruské slabiny a zasiať v Rusoch strach. Ak by Rusko cúvlo, americký tlak sa ešte viac zvýši. Ak však Rusko necúvne a naopak zatlačí na americké neuralgické body, Američania sa sami stiahnu. Američania už nemajú ani toľko zdrojov, ani času a sily, aby dokázali odolať ruskému tlaku a chýba im najmä čas k tomu, aby dokázali presadiť svoje plány. Američania už nie sú hegemónom, jednopolárny svet sa skončil a v mnohopolárnom svete sa už na Američanoch zabáva aj severokórejský režim.
Rusko – americké diplomatické súperenie ako následok porážky USA na Blízkom východe sú však len jedným z aspektov problémov vývoja rusko-amerických vzťahov. Oveľa väčším problémom je vnútropolitická situácia v USA, o tom však budem písať v ďalšom materiáli.
Jurij Barančik. (koniec 1. časti)
0.0°C
.JPG)
