Reagoval tak na mobilizáciu nepriateľských zahraničných vojenských síl pri hraniciach ruského štátu. V tesnej blízkosti územia Ruska, či ZSSR sa totiž nepriateľské vojská naposledy mobilizovali v roku 1941, v čase druhej svetovej vojny: „NATO na čele s USA naďalej zväčšuje svoju vojenskú prítomnosť na súši, na mori a vo vzduchu v bezprostrednej blízkosti s hranicami Ruskej federácie,“ napísal Cohen.
Poznamenal tiež, že v tejto situácii nie je podľa neho nič udivujúce na tom, že Moskva vysiela svoje lietadlá na obhliadku americkej vojnovej lode, ktorá číha neďaleko ruskej vojenskej základne v Kaliningrade. Historik i politológ zadáva i otázku, kto tu vlastne vystupuje v úlohe provokatéra: Rusko, ktorého letecko-kozmické sily oslobodili rad miest v Sýrii od ozbrojencov z teroristickej organizácie „Islamský štát“, alebo Washington a Brusel, ktorí za dve desaťročia rozšírili svoju vojenskú prítomnosť v Európe od Berlína po ruské hranice, pričom neustále obviňujú Rusko z agresie?
Je pritom známe, že počas rozhovorov o zjednotení Nemecka vo februári 1990 Západ sľuboval ZSSR, že NATO sa ani „o krok neposunie východným smerom“. Avšak za štvrťstoročie, ktoré uplynulo od tohto sľubu „veľkého bieleho muža“ v „Bielom dome“, sa NATO podarilo získať už skalpy desiatich štátov strednej a východnej Európy a vyryť si zákopy na dostrel od Červeného námestia.
Vladimír Mohorita